Motto:
17. november 1939 ako „Medzinárodný deň študentstva“ je sviatkom - pripomenutím si hrozných udalostí, kedy sa treba zamyslieť. Zamyslieť sa nad brutalitou nemeckého okupačného režimu voči študentom v Protektoráte.
17. november 1989 ako „Deň boja za slobodu a demokraciu“… Tomu sa hovorí demagogicky premenovaný a ukradnutý sviatok. Kto tu vtedy „bojoval“?
Prečo som o tom presvedčený? Ako arcikonšpirátorovi mi blúdia v hlave také neučesané myšlienky.
Ten, kto navrhol scenár 17.11.1989, bol človek, ktorého úlohou bolo zmeniť režim, a to čo najjemnejšie, nekrvavo, kulantne. Nie tak, ako „sa to“ odohralo v decembri 1989 v Rumunsku. Niekoľko ľudí, medzi nimi agent Ludvík Žifčák (možno ani to nie je jeho pravé meno) doviedlo dav rozvášnených študentov na Národní třídu v Prahe. Len pre pripomenutie, namiesto toho, aby sa zhromaždenie ako spomienka (50. výročie) udalostí z roku 1939 pokojne rozišlo, zamierilo práve tam. Tu vypukla kuca-paca výsledkom, ktorej bol „mŕtvy“ študent Martin Šmíd.
(https://www.lakota.sk/blog/spravy-4/17-november-1939-a-1989-219 )
Podvečer vo štvrtok, 16.11.1989, som sa vracal domov z práce. Odhadujem, že bolo okolo 17tej (pracovná doba končila o 16.45). Musel som prejsť cez Poštovú ulicu. Tu som zažil akýsi prepletenec („hada“) mladých ľudí, ktorí zjavne všetkým idúcim otrávili život. Vrátane mňa. Našťastie to trvalo len krátko, možno niekoľko sekúnd, kým tento „had“ zmizol smerom na Kamenné námestie. Dnes je to „pochod študentov 16. novembra 1989“. (https://sk.wikipedia.org/wiki/Protest_%C5%A1tudentov_16._novembra_1989 ) Nie je mi jasné, čo bolo na tom krátkom „hadovi“ „pochodové“, našťastie trval len krátko. A ešte jedna vec. Keby sa tam niekde bol vtedy objavil niekto z príslušníkov VB, tak by sa milý „had“ rozpadol a rozptýlil ako keď bičom plesne.
Znovu citujem sám seba:
„A keď už spomínam, tak spomeniem aj to, čo som robil 17. novembra 1989 ja. V ten deň večer som sedel spolu s Lackom Kováčom, Paľom Demešom a Peťom Čalovkom v reštaurácii na Dunajskej ulici a zajedali a zapíjali sme honorár. Bol to honorár za článok v časopise Literárny týždenník „Americká veda očami mladých slovenských biológov“. (https://www.lakota.sk/blog/spravy-4/17-november-1939-a-1989-219)
K tomuto môžem dodať len toľko, že to nebola zlá večera, jedlo a vínko „šmakovalo“. Udalosti ďalších dní a týždňov zmenili republiku na nepoznanie. Doslova „dych berúcou“ udalosťou bolo jednohlasné (sic!) zvolenie (29.12.1989), toho zBESnenca Václava Havla, Federálnym zhromaždením za prezidenta, vtedy ešte Československej socialistickej republiky.
Tento cirkus v priamom prenose, ktorý dostal názov „zamatová“ alebo „textilná revolúcia“ bol prológom k „farebným revolúciám“, ktoré prišli do módy neskôr.
Vždy ma zaujímalo, prečo tieto puče sprevádza taký cirkus a „ohňostroje“. Metodika, nástroje sú vždy rovnaké. Už desaťročia sa nemenia. Občas treba trochu „prikoreniť“, vtedy začnú brechať (väčšinou) guľové zbrane a pritrafí sa aj nejaký ten Molotovov koktail. A je vymaľované…
A ako píše Boris Pasternak v románe Doktor ŽIVAGO (vydanie z roku 1969, str. 434):

Tak, tak… Tá „zamatová“ nijakou revolúciou veru nebola. Bol to medzinárodne organizovaný puč. Ale niektorým „predĺženomiešnikom“ to nevysvetlíš.
Publikované: 17.11.2026