Европейская культура «на кушетке» (Európska kultúra „na ležadle“) (https://zavtra.ru/blogs/marksizm_i_frejdizm_kak_modernistskij_izvod_neoiudaizma_chast_2 )
Z príspevku vyberám:
„Freud, samozrejme, nebol marxista. Avšak rovnako ako Marx bol revolucionárom, v ktorého srdci horel mesiášsky oheň. Už v najskoršom detstve si Freud uvedomil, proti komu musí bojovať – proti katolíckej cirkvi a rímskej civilizácii:
„Hannibal bol mojím obľúbeným hrdinom v posledných dňoch školských čias. A keď som na strednej škole po prvýkrát začal chápať, čo znamená patriť k cudzej rase, postava semitského generála vo mne vzbudila ešte väčšiu úctu. Podľa môjho mladíckeho chápania Hannibal a Rím symbolizovali konflikt medzi vytrvalosťou židovstva a organizáciou katolíckej cirkvi,“ napísal Freud v diele „Výklad snov“.
„Fantázia o Hannibalovi“ bola jednou z „hnacích síl“ môjho „duševného života“, pokračuje Freud a tvrdí, že práve preto nemohol zostať v Ríme, lebo mal pocit, že kráča v stopách Hannibala.
Po istom antisemitskom incidente s Freudovým otcom, ktorý tú urážku prehltol, zrazu pocítil túžbu osobne vidieť „miesto, kde Hannibalov otec, Hamilkar Barca, prinútil svoje dieťa prisahať pred domácim oltárom, že sa pomstí Rimanom. Práve od tej chvíle si Hannibal našiel miesto v mojich fantáziách“ [1].
Mnohí autori, ktorí píšu o Freudovi, poukazujú na jeho nenávisť voči Rímu, katolíckej cirkvi a západnej civilizácii ako takej. „Rím, obviňovaný a kontroverzný symbol, symbolizoval Freudove najdôkladnejšie skrývané erotické a o niečo menej skrývané agresívne túžby.“ Rím bol „najvyššou odmenou a nepochopiteľným nebezpečenstvom“ [2].
Keďže Rím bol centrom kresťanskej civilizácie, poraziť Rím by pre Freuda „určite znamenalo pomstiť svojho otca a jeho národ“, dodávajú Rothman a Eisenberg [3].
Poukazujúc na to, že Freud považoval svoju „Interpretáciu snov“ za víťazstvo nad katolíckou cirkvou a na dielo „Totem a tabu“ hľadel ako na úspešný pokus o psychoanalýzu kresťanskej kultúry (táto kniha „pomôže urobiť jasné rozlíšenie medzi nami a celou árijskou náboženskosťou“, napísal), Freud, ako poznamenávajú tí istí autori, sa vedome snažil skryť svoju subverzívnu motiváciu: ústredným aspektom jeho teórie bolo, že vzbura proti silnej moci sa často musí uskutočňovať prostredníctvom klamstva: „Vzhľadom na silu cenzúry sa človek, ktorý vyzýva moc, ocitá v situácii, keď je nútený vyjadrovať sa náznakmi, alebo musí svoj protest skrývať pod nejakou zjavne nevinnou maskou“ [4].
Je zrejmé duchovné prepojenie Freudovej teórie s teóriami otca neokonzervativizmu (neotrockizmu) Lea Straussa. Rovnako ako vzájomné sympatie medzi freudizmom a trockizmom. Mimochodom, sám Trockij mal k psychoanalýze priaznivý postoj a v ranom ZSSR podporoval programy sexuálnej výchovy (vrátane sexuálnej výchovy detí).“
A záver:
„V konečnom dôsledku je rozumné usúdiť, že skutočným predmetom Freudovej psychoanalýzy bola nežidovská kultúra a samotná psychoanalýza bola aktom agresie voči tejto kultúre. Metodológiu a inštitucionálnu štruktúru psychoanalýzy možno považovať za opatrenia na „vymývanie mozgov“ nežidovskej kultúre s cieľom, aby pasívne a poslušne prijala svoju radikálnu kritiku, podmienenú postulátmi psychoanalýzy,“ zhrňuje Kevin McDonald vo svojej práci „Kultúra kritiky“. [6]
Je pozoruhodné, že samotná psychoanalytická škola, ktorá mala všetky znaky totalitnej sekty zamaskovanej za vedu, svoje politické ciele nijako zvlášť neskrývala. V podstate bol freudizmus od začiatku do konca príkladom ideologického podvodu: ako inak možno nazvať pokus zredukovať celú rozmanitosť prejavov ľudskej lásky na pohlavný inštinkt a všetky politické, sociálne a svetové problémy na číru psychológiu? Vyhlásiť napríklad javy ako nacionalizmus a tradičnú náboženskosť za neurózu, čo freudisti neúnavne robia už sto rokov?
Z toho jasne vyplýva smer ďalšieho postupu Freudových nasledovníkov (Norman O. Brown, Wilhelm Reich, Herbert Marcuse), ktorých spisy sa v podstate zúžili na tvrdenie, že „ak sa spoločnosť dokáže zbaviť sexuálnych obmedzení, ľudské vzťahy budú založené na láske a pripútanosti“. V podstate práve v tom spočívala celá filozofia hippies.
Všetky pseudovedecké reči Reicha a Marcuseho a ich psychoanalytické tvrdenia („milujte sa, namiesto toho, aby ste viedli vojnu“) nikdy neboli ničím iným ako špekuláciami zameranými na podnecovanie vojny proti bielej civilizácii a kultúre.
„Dospievam k záveru,“ konštatuje Kevin McDonald, „že psychoanalýza je vo svojej podstate politickým hnutím… Vysoká miera emocionálnej oddanosti psychoanalytickým doktrínam a aktívna osobná identifikácia so samotným Freudom, ako aj s ďalšími priamymi Freudovými dedičmi naznačujú, že pre mnohých z týchto praktikov účasť v psychoanalytickom hnutí uspokojovala hlboké psychologické potreby spojené s členstvom v silne zjednotenom, autoritárskom hnutí“ [7].
Pri pozornom skúmaní reťaze „kontrakultúrnych“ (t. j. zameraných na rozbitie tradičnej civilizácie) učení: marxizmu, globalizmu, neoliberalizmu, neokonzervativizmu, freudizmu, frankfurtskej školy, Boasovej antropológie (popierajúcu akékoľvek rasové a národné rozdiely), americký trockizmus, „rodina newyorských intelektuálov“ alebo postmodernistická filozofia (ktorej politický program je v podstate identický s programom „Frankfurťanov“) – nemožno si nevšimnúť ich v podstate jednotnú povahu.
Známy americký filozof John David Caputo poznamenal v súvislosti s ústrednou myšlienkou postmodernistickej filozofie Jacquesa Derrida (pochádzajúceho z rodiny španielskych marranov): zmysel dekonštrukcie „spočíva v tom, aby sa dekonštruovalo fungovanie silných národných štátov s ich rozvinutou imigračnou politikou, aby sa dekonštruovala rétorika nacionalizmu, politika vlasti, metafyzika rodnej zeme a rodného jazyka… Myšlienka spočíva v tom, aby sa zneškodnili bomby… identity, ktorú národné štáty vytvárajú na svoju ochranu pred cudzincami, Židmi, Arabmi a prisťahovalcami… Napriek tvrdeniam ľahkomyseľných kritikov Derridu je záujem o dekonštrukciu hlboko politickou činnosťou, pretože dekonštrukcia predstavuje nepretržitý, niekedy nepriamy diskurz demokracie, nastupujúcej demokracie. Derridova demokracia je pluralistická politika, ktorá sa stavia proti teroru organického, etnického a duchovného zjednotenia, prirodzených, vrodených pút národa (natus, natio)“[8].
To isté možno povedať o „kritickej teórii“ frankfurtskej školy, ktorá spája marxistickú analýzu s Freudovou psychoanalýzou:
„Kritická teória predstavovala v podstate deštruktívnu kritiku základných prvkov západnej kultúry, vrátane kresťanstva, kapitalizmu, moci, rodiny, patriarchálneho usporiadania, hierarchie, morálky, tradícií, sexuálnych obmedzení, vernosti, patriotizmu, nacionalizmu, dedičstva, etnocentrizmu, zvykov a konzervativizmu“, píše Raymond Ryen vo svojej práci „Počiatky politickej korektnosti“. [9]“
Aby však celý ten nespočetný roj apokalyptických kobyliek protikultúrnych učení mohol vzlietnuť, zatieniť slnko a všetky obzory vedomia a pohltil všetky plody dvetisícročnej európskej civilizácie, boli potrebné nástroje rovnako apokalyptickej sily.
Citácie použité v príspevku:
[1] Макдональд, Кевин. Культура критики. Системный анализ еврейского участия в интеллектуальных и политических движениях ХХ столетия.
[2] Gay, P. A. Godless Jew: Freud, Atheism, and the Making of Psychoanalysis. New Haven, CT: Yale University Press. 1987.
[3] Rothman, S., & Isenberg, P. Sigmund Freud and the politics of marginality, 1974, р.62.
[4] Фрейд, Зигмунд. Толкование сновидений // Rothman, S., & Isenberg, P. Sigmund Freud and the politics of marginality, 1974 // Макдональд, Кевин. Культура критики. Системный анализ еврейского участия в интеллектуальных и политических движениях ХХ столетия.
[5] http://www.1917.com/Marxism/Trotsky/CW/Trotsky-XXI/XXI-03-01-02.html
[6] Макдональд, Кевин. Культура критики. Системный анализ еврейского участия в интеллектуальных и политических движениях ХХ столетия.
[7] Там же.
[8] Caputo, J. D. The Prayers and Tears of Jacques Derrida: Religion without Religion // Bloomington: University of Indiana Press, 1997
[9] Раен, Реймонд. Истоки политкорректности // Raymond V. Raehn. The Historical Roots of “Political Correctness”
Publikované: 17.10.2026